Niektoré príbehy nekončia odchodom.

Len sa tam prestane ozývať echo chodieb, ranných komunít a búchania dverí. A človek má pocit, že teraz by už malo byť všetko jednoduchšie, pretože to najťažšie ostalo za ním.

Aj ja som si to myslel.

Keď som odchádzal z liečby, nečakal som šťastný koniec, ale čakal som aspoň smer. Niečo, čo bude dávať zmysel. Namiesto toho som mal pocit, akoby som stál pred stovkami dverí… a nemal ani jeden kľúč.

Preto sa druhá kniha mala pôvodne volať „Bez kľúča“.

Mal som hotovú obálku. Prvé kapitoly. Myšlienku, že to bude o živote po liečení. O abstinencii. O návrate späť do reality.

Lenže čím viac som písal, tým viac som cítil, že to nie je ono. Nebolo to len o tom, že neviem kam ísť. Bolo to o tom, že som začal vidieť veci, ktoré som predtým nechcel vidieť.

Svet sa po liečení nezastavil. Nečakal. Neprispôsobil sa tomu, že sa človek snaží začať odznova. Niektorí ľudia čakali na pád viac než na zmenu. Nie preto, aby pomohli… ale aby mohli povedať „vedel som to“.

A ja som medzi tým začal zisťovať, že niektoré moje presvedčenia neboli pravda.

Len ilúzie.

Ilúzia, že keď človek prestane piť, všetko sa automaticky napraví.
Ilúzia, že láska vydrží, keď ju človek cíti dosť silno.
Ilúzia, že nový začiatok príde ako moment.

Neprišiel. Život po liečení nebol nový život. Bol to ten istý svet. Len bez niečoho, za čo sa dalo schovať. A možno práve preto vznikli Ilúzie.

Nie ako pokračovanie Výstrelov do tmy. Skôr ako moment, keď človek po prvýkrát otvorí oči… a nie je si istý, či to vlastne chcel vidieť.

Niektoré knihy vzniknú preto, že chce človek niečo povedať.

A niektoré preto, že už nedokáže ďalej mlčať…